4. diel – Rím

Reading Time: 2 minutes

Adobe Spark-12.jpg

Typickým znakom Rímskeho kráľovstva (753 – 509 p. n. l.) boli nízke štátne výdavky a nulové dane. Aj keď to pre nás môže byť nepochopiteľné, dane neboli potrebné. Rímske kráľovstvo bolo úplne sebestačné.

Rimania bojovali a budovali svoj štát dobrovoľne a hlavne zadarmo.

Aj kráľ a jeho radcovia vykonávali svoju funkciu bez nároku na honorár. A to čo nebolo hradené zo súkromných zdrojov, bolo platené z dobitej koristi. S prvými daňovými poplatkami sa tak stretávame až po 400 rokoch existencie Ríma, v období republiky (509 – 27 p. n. l.).

A prečo boli dane zrazu potrebné?

Odpoveď je jednoduchá. Potreby štátu, ale aj občanov a panovníkov sa začali zvyšovať. Úspešným vojnovým ťažením sa rozrastal štátny majetok. O zhabanú pôdu a novo postavené divadlá, skladiská, prístavy, sýpky, pokladnice sa muselo starať viac a viac úradníkov, ktorí začali za túto službu požadovať odmenu. A predovšetkým mizla ochota Rimanov pracovať a bojovať zadarmo.

Napriek tomu zostala Rímska republika pomerne lacným štátom a aj v tomto období boli dane považované za enormný zásah do osobného vlastníctva. Panovník sa tak musel snažiť získať peniaze inými spôsobmi. Bola zavedená takzvaná povinná avšak vratná a úročená pôžička štátu. Išlo o príspevok, ktorý platili obyvatelia Ríma v období všeobecného ohrozenia. Akonáhle sa situácia utíšila a Rím sa opäť postavil na vlastné nohy, boli peniaze vyplatené občanom naspäť, a to vrátane úrokov.

K radikálnym zmenám vo fungovaní celého systému došlo až v období Rímskeho cisárstva(25 p. n. l. – 395 n. l.). Už prvý rímsky cisár Augustus si uvedomoval, že skutočnú moc bude mať iba vtedy, ak ovládne dve kľúčové oblasti – armádu a financie. Tak ako sa na tróne striedali jednotliví cisári, vznikali nové a nové dane. Každý z cisárov chcel byť originálny a prispôsobiť daňový systém k obrazu svojmu. V Ríme sa tak napríklad platila daň z prostitúcie, daň z moču, daň z prepychu, daň z vody alebo daň za nového cisára. Výsledkom bola neprehľadnosť a komplikovanosť celého systému. Ako plynul čas, začala sa daňová sústava stále viac približovať tej, akú poznáme dnes.

„Pecunia non olet“ –  „Peniaze nesmrdia“
Cisár Vespasianus a jeho daň z moču


Vláda cisára Vespaziána bola známa radom daňových reforiem. Vďaka nim bol potom považovaný za lakomca. Vespasianus sa preslávil tiež zavedením „dane z moču“. Proti jej zavedeniu bol dokonca aj Vespasiánov syn Titus. Keď mu však otec podal jednu mincu, ktorá predstavovala časť výnosu z novej dane, musel Titus pripustiť, že minca nesmrdí, a to aj napriek tomu, že je z moču.